Analýza diel vo vzťahu k téze

1.1.
      Grécka literatúra – próza

1.1.1.
    EPOSY


          časomerná prozódia, epiteton constans, veľká epická šírka, digresie


          motívy čerpá z povesti a mytológie, opisuje významné udalosti dotýkajúce sa celých národov


          hlavný hrdina (hrdinovia) – človek s mimoriadnymi vlastnosťami, vykonáva veľké hrdinské skutky – hrdinské (bohatierske) eposy – ideál kalokagatie


          bohovia – zasahujú do konania hlavného hrdinu ale i ostatných postáv, sú pôvodcami neočakávaných zvratov – podobne ako v sumerskej literatúre


          epická objektivita – nezainteresovanosť autora


          ustálená výstavba eposu

                                                                                            i.       propozícia

                                                                                          ii.       invokácia

                                                                                         iii.       dedikácia

                                                                                        iv.       in medias res

                                                                                          v.       členenie na spevy


          verejné literárne umenie – epos predpokladá poslucháča, časomiera mu dodáva vznešenosť; v antike ho prednášali tzv. rapsódovia


          slúžili ako učebnice- zachovanie udalostí ako Trójska vojna

1.1.1.1.
    Homér


          Homér Melésigenés – slepý básnik – jeho otec bol vraj boh rieky Melés, mnoho miest si prisvojuje právo byť jeho rodiskom, nie je možné ani určiť čas narodenia alebo smrti

1.1.1.1.1.
    Ilias


          opis bojov o Tróju, rozdelený do 24 spevov, obsahuje 15693 veršov


          dôvod vojny: mladý princ Paris uniesol krásnu Helenu, manželku spartského kráľa Menelea


          čas: posledný desiaty rok trójskej vojny


          Agamemnón (veliteľ gréckych vojsk) zoberie Achillovi (poloboh) peknú zajatkyňu. On odmietne ďalej bojovať. Trójania získavajú víťazstvo nad víťazstvom. Partoklos, Achillov verný priateľ, oblečený v božskej Achillovej zbrani zahynie rukou Hektora (syna kráľa Priama, vládcu Tróje). Achilles začne znovu bojovať a pomstí smrť svojho druha. Achájci dobijú Tróju.


          Achilles – nesmrteľný – okrem päty; vykreslený ako obyčajný smrteľník s výnimočnými schopnosťami, má obyčajné ľudské vlastnosti – plače, hnevá sa…

1.1.1.1.2.
    Odysea


          opis 10 rokov trvajúceho návratu bojovníka Odysea z Tróje na rodnú Iraku, obsahuje 12110 veršov


          dve časti: a) putovanie Telemacha (Odyseovho syna) za otcom; b) putovanie Odysea domov


          Trójska vojna skončila a Odyseus sa vybral na spiatočnú cestu domov. Predpokladal, že za 2 týždne sa dostane na rodnú Ithaku. Avšak Poseidon (boh morí) potrestal Odysea za jeho pýchu a sťažil mu cestu. On a jeho posádka zažije množstvo dobrodružstiev v rôznych krajinách. Bol v krajine blažených Lótofagov, ľudožrútskych Laistrygonov, pobudol u kráľa vetrov Aiola, bojoval s jednookým obrom – Kyklopom Polyfémom, prekabátil čarodejnicu Kirké, prvý prežil spev Sirén, preplával ponad strašný vír – Skillu, bol v podsvetí u Diovho brata Háda, na ostrove nymfy Kalipsó a nakoniec sa dostal do krajiny bájnych moreplavcov Fajákov, ktorý ho dopravili domov, na Ithaku, kde ho 20 rokov verne čakal manželka Penelopa.

1.1.2.
    BÁJKY


          krátka epická forma (niekedy vo veršoch, niekedy ako próza)


          kritizuje spoločnosť, ľudskú vlastnosť


          ponaučenie – základný znak každej bájky, môže vyplývať s príbehu, alebo ho autor vysloví na konci diela


          väčšinou sú nositeľmi deja zvieratá (prípadne rastliny i ľudia), ktoré konajú ako ľudia


          kritika sa nevyslovuje priamo, ale pomocou alegórie – inotaj – nepriame pomenovanie obrazu,

1.1.2.1.
    Ezop


          najväčší bájkar


          Ezop (Aisópos) bol starý škaredý otrok, žil asi v 7.st.pr.n.l. a rozprával bájky. Tie zobrazovali ľudské vlastnosti, alebo činy, ale nevyhýbali sa ani kritike celej spoločnosti. Každá jeho reč sa končila ponaučením, ktoré „učilo aj mudrcov“. „Ezopské bájky“ boli spísané až neskôr


          často kritizoval mocných a sympatizoval s úbohými


          jeho dielo je základom bájkarstva vôbec – La Fontaine, Lessing, Krylov, Záborský…

1.1.2.1.1.
    Líška a hrozno: „Vyhladnutá líška zbadala na vysokom viniči strapce hrozna a chcela sa k nim dostať. Ale márne. Napokon sa pobrala preč a povedala vínnej réve: Sú kyslé. Takto aj niektorý ľudia pri neúspechu zastierajú svoju nespokojnosť nepriaznivými okolnosťami.“

1.1.2.1.2.
    O troch býkoch: Na lúke sa pásli tri býky. Lev ich chcel napadnúť a zožrať, ale bál sa ich. Tak vyvolal medzi nimi zvady a tí sa rozišli. Potom ich všetkých roztrhal. „V svornosti spása býva“

1.2.
      Grécka dráma


          v komédiách i tragédiách hrávali iba muži,


          grécke divadlo – oslava boha Dionýza


          Thespis – prvý oficiálny herec


          grécky herec: recitoval, mal na tvári masku, vyjadrujúcu jeho úlohu a charakter, ťažké obleky a koturny ( topánky na vysokých opätkoch)


          dominuje tragédia, komédia má nižšie postavenie a nie je tak hodnotná


          divadelná hra mala obyvateľom prinášať hodnotné myšlienky, vychovávať občanov


          herci a dramatici boli uctievaní – boli na vysokom spol postavení


          jednota miesta, času a deja

1.2.1.
    TRAGÉDIE


          katarzia -vnútorná očista


          gradácia deja


          reálne postavy i bohovia


          klasická kompozícia: expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa


          tragédia: vyvinula sa zo zborových piesní pri oslavách boha Dionýza, piesne sa doplnili prejavom (monológom) jednej postavy (prípadne rozhovorom zboru a rečníka) a neskôr pribudli ďalšie postavy až nakoniec hrali traja herci: veštec, hrdina (nositeľ deja) + doprovodný zbor; miestom vzniku tragédie bola Attika (bývali tu až štyri oslavy Dionýza ročne)

1.2.1.1.
    Aischylos


          525 – 456 pred n.l. – „otec tragédie“


          bojoval vo viacerých bitkách proti Peržanom, vždy plnil, čo vyžadoval zákon: bol proti priveľkému vplyvu chudoby i boháčov a proti podnecovateľom útočných vojen – humanista


          vo svojich dielach spracovával motívy z tébskych a trójskych mýtov, uviedol druhého a neskôr začal používať aj tretieho herca (po Sofoklovi)


          napísal 90 drám, celých sa zachovalo iba 7, najvýznamnejšia je trilógia Oresteia

1.2.1.1.1.
    Oresteia


          Kráľ Agamemnón, veľký víťazný vodca Achájcov pri Tróji, je po návrate z vojny zavraždený svojou Manželkou Klytaimnéstrou a jej milencom Aigisthosom. Orestés, Agamemnónov syn, pomstí na príkaz boha Apolóna smrť svojho otca – zabije matku a jej milenca. Bohyne pomsty Erinie chcú Oresta potrestať za vraždu, ale Aténa zostaví súd z aténskych občanov, ktorý Oresta oslobodí


          odkaz: každý zločin v rodovej spoločnosti plodí nový zločin (krvná pomsta) ale v demokratickej spoločnosti musí pomsta ustúpiť humánnemu právu

1.2.1.2.
    Sofokles


          496 – 406 pred n.l. – vrcholný rozkvet gréckej tragédie


          žil v Aténach a zastával viaceré verejné funkcie. Zložil 123 hier, zachovalo sa iba 7, dosiahol najväčší počet víťazstiev na veľkých dionýziách. Do deja vniesol tretieho herca a zbor rozšíril z 12 na 15 spevákov – dal tragédii „klasickú podobu“


          „ťažisko hry vkladal do rozhodovania a vnútorného zápolenia ľudí, majstrovsky charakterizoval zložité postavy, hrdinov svojich hier povyšoval do monumentálnosti“

1.2.1.2.1.
    Trójsky okruh: Elektra


          dej podobný ako v Oresteii. Elektra je Oresteova sestra, pomáha mu a túži po pomste

1.2.1.2.2.
    Tébsky okruh I: Vládca Oidipus


          Oidipus, syn tébskeho kráľa Laia a jeho manželky Iokasy, bol pohodený v horách hneď po narodení, lebo veštba mu predpovedala, že zabije otca a za manželku si zoberie vlastnú matku. Po určitom čase cestuje do Téb a nevedomky zabije vlastného otca (pútnika, s ktorým sa dostane do roztržky). Neskôr si vezme jeho ženu za manželku, čím naplní veštbu. Stáva sa tébskym kráľom. V meste vypukne mor a veštba hovorí, že len odchod kráľovho vraha z krajiny môže chorobu zastaviť. Keď Oidipus zistí svoju vinu, oslepí sa a odíde z krajiny


          uvedomenie si porušenia božských zákonov, vlastným trestom predbehne bohov


          „Len vtedy môže človek povedať, že je šťastný, keď umrie.“


          Oidipus – jedna z najdojímavejších postáv, snaží sa konať dobro, ale osud to zvráti


          Teiresias – slepý veštec, pôsobiaci na kráľovskom dvore

1.2.1.2.3.
    Tébsky okruh II: Antigona


          Eteokles a Polyneikos (synovia kráľa Oidipa) padnú v bratovražednej vojne o trón po odchode Oidipa z Téb. Kreón, Oidipov švagor a nový vládca mesta, zakáže pochovať Polyneika, lebo začal vojnu. Antigona, Oidipova dcéra, tajne brata pochová. Kreón ju odsúdi na trest za živa zamurovať v hrobke. Haimon, Kreonov syn a snúbenec Antigony, spolu s Isménou, druhou Oidipovou dcérou, prosia o život úbohej sestry. Teiresias mu predpovie smrť v rodine za nepochovanie Polyneika. Kreón chce všetko napraviť. Vykoná pohreb a chce oslobodiť Antigonu. Lenže keď otvorí hrobku, ona už bude mŕtva – obesí sa. Haimon sa zo žiaľu prebodne dýkou pred jeho očami. Euridika, Kreónova manželka, keď vidí mŕtveho syna, tiež spácha samovraždu. Veštba sa naplnila – Kreón sa poučil.


          Antigona: vie sa vzoprieť panovníkovi, odvážna; proti prekážkam ide k cieľu: „ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť“; nebojí sa ani smrti


          ctí si viac nepísané základné ľudské zákony


          „Iba rozvážni ľudia môžu byť šťastnými!“


          „Ja panna, ktorá ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, čo deti, musím odísť, opustená priateľmi -a za živa- do ríše mŕtvych. Aký boží zákon som porušila?“


          „Ale dobré môžu byť aj názory druhého!“


          „Že ma čaká smrť? To viem aj bez teba. Smrť čaká všetkých…Vôbec neplačem nad svojím osudom. Ak by som pripustila, aby zabitý syn mojej matky ležal nepochovaný – to by ma bolelo – nič iné.“


          Kreón: namyslený, sebecký tyran


          rozpor medzi dlhoročnými zvykmi (božskými zákonmi) a nezmyselnými príkladmi vládcov – porušiteľ božích zákonov stihne trest


          „Všetci ľudia sú si rovní v robení chýb.“

1.2.1.3.
    Euripides


          480 – 406 pred n.l. – „básnik obdobia krízy tragédie“


          čudák, mysliteľ;


          napísal 92 tragédií, 17 sa zachovalo, najznámejšie diela: Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medeia

1.2.1.3.1.
    Medeia


          analýza psychiky opustenej a zradenej ženy (Medeia bola čarodejnica, ktorá ušla z Kolchydy s Iásonom; on ju neskôr využitú opustil), ktorá sa odhodlávala k vražde Iásona a jeho milenky – prvé psychologické dielo v literatúre

1.2.2.
    KOMÉDIE


          vyvinula sa taktiež z piesní, ale tieto boli skôr posmešné a vulgárne


          príbehy parodizujú mýtické príbehy; ako miesto vzniku prvých komédií sa uvádza Sicília

1.2.2.1.
    Aristofanes


          445 – 385 pred n.l. – „klasik komédie“


          zložil 44 hier, zachovalo sa 11, dvaja jeho synovia pokračovali v jeho šľapajach


          najznámejšie diela: Lysistrate, Mier, Ženský snem


          vo svojich dielach zachytil humorným spôsobom ťažiskové politické konflikty svojich čias (peloponézska vojna…) ale nebral ich naľahko, jeho humor pramenil skôr zo zlosti a ľútosti za starou slávou Atén a ich demokrat. zriadenia

1.2.2.1.1.
    Lysistrate


          „tá ktorá zabránila vojne“ – oslava mieru


          Vojna Sparty a Atén trvala podľa názoru žien už príliš dlho a rozhodli sa ju ukončiť. Odišli od svojich mužov. Muži prišli na potrebu svojich žien a v záujme ich návratu museli vojnu ukončiť.

1.3.
      Grécka literatúra – poézia


          intímna lyrika – nový žáner poézie; autori sa tu venujú hlavne svojim osobným zážitkom. Oslavujú lásku, víno, priateľstvo, erotiku, ale zaoberajú sa aj motívom vojny. Žánrami boli piesne a elégie.

1.3.1.
    Sapfo


          jediná známa poetka tohoto obdobia. Žila na ostrove Lesbos, kde vraj založila dievčenskú školu, oslavovala priateľstvo a lásku (i lesbickú), vraj kvôli nešťastnej láske skočila zo skaly

1.3.2.
    Anakreón


          básne o láske, víne a priateľstve; slovné hračky. Jeho meno dalo základ viacerým termínom v literárnej vede – anakreónska poézia

1.4.
      Rímska literatúra – dráma


          rímska civilizácia prebrala od gréckej všetky jej výdobytky – podobne to bolo aj v literatúre – až neskôr sa začala odvíjať rímska tvorba s originálnymi črtami


          hlavná forma verejného umenia v Ríme (tragédia nezodpovedala rímskemu životnému štýlu – bolo určené pre masy – „chlieb a hry“


          tragická vina a neovplyvniteľný osud neznamenali nič pre Rimanov žijúcich v jasne stanovených právnych normách


          hrávajú už aj ženy; neobmedzený počet hercov; odstránili sa masky; hrá sa v drahých kostýmoch -základy pantomímy


          herec má v spoločnosti slabé postavenie – hrajú aj otroci

1.4.1.
    KOMÉDIE

1.4.1.1.
    Titus Maccius Plautus


          250 – 184 pred n.l.


          vychádzal z helenistických komikov, ale vkladal do svojich diel rýdzo rímske myšlienkové bohatstvo a životné pocity. Jeho dielo sa nám zachovalo celé.


          žánrovo pôsobil od frašky cez situačnú komédiu až po mravoučnú veselohru


          rozvinul ustálené typy postáv – príživník, lakomec, zaľúbený mládenec, vojak, prefíkaný otrok…


          námety čerpal z každodenného života – láska, rozlúčenie, šťastné náhodné stretnutie blízkych…

1.4.1.1.1.
    Chvastavý vojak


          príbeh vojaka Pygropolinika, ktorý sa pre svoju chvastavosť a nafúkanosť často dostáva do nepríjemných, alebo trápnych situácií, poprípade sa stáva predmetom všeobecného posmechu. Jeho hlúposť mu nedovolí vidieť výsmech ľudí


          kritika ľudskej hlúposti a nafúkanosti

1.5.
      Rímska literatúra – próza

1.5.1.
    HISTORIOGRAFIA


          historiografia – literárne spracovaná história

1.5.1.1.
    Gaius Julius Caesar


          diplomat, organizátor, politik


          na svojich výpravách si písal zápisky, ktoré neskôr literárne spracoval


          dielo: Caesarove dejiny Anglicka

1.5.1.2.
    Publius Cornelius Tacitus


          historik cisárskeho obdobia


          najobjektívnejší dejepisec starého Ríma, napísal Anály, Dejiny…

1.5.1.3.
    Titus Livius


          historik cisárskeho obdobia


          napísal dejiny Ríma od jeho založenia (142 kníh) – nepísal veľmi objektívne

1.5.2.
    VERŠOVANÁ EPIKA

1.5.2.1.
    Publius Vergílius Maro


          70 – 19 pred n.l. – o jeho živote sa dozvedáme z jeho epitafu

1.5.2.1.1.
    Georgica


          roľnícke spevy


          didaktická báseň


          oslava roľníka a jeho života – podľa nej vznikli Hollého Selanky

1.5.2.1.2.
    Buccolica


          pastierske spevy – idyly, eklogy


          2 druhy spevov – radosti a strasti pastierov – vyzdvihovanie krásy vidieckeho života


          alegorické spevy vyjadrujúce názory na politickú situáciu

1.6.
      Rímska literatúra – lyrika


          nadväzuje na grécku – je však rozvinutejšia

1.6.1.
    ĽÚBOSTNÁ LYRIKA

1.6.1.1.
    Publius Ovídius Naso


          „posledný veľký básnik Ríma“


          59 – 17 pred n.l.

1.6.1.1.1.
    Metamorfózy


          prerozprávanie viac ako 250 gréckych a rímskych povestí, ktoré sú vybudované na motíve premeny človeka na zviera, rastlinu, alebo kameň. Napr.: verní manželia Filémon a Baucis sa premenia na stromy, pyšná Nioba sa premení na plačúci kameň


          ľahký melodický verš, hravá zmyslovosť a obdivuhodná básnická fantázia

1.6.2.
    PRÍLEŽITOSTNÁ LYRIKA

1.6.2.1.
    Quintus Horatius


          65 – 8 pred n.l.


          formálne nadväzuje na grécku lyriku, myšlienkovo je ovplyvnený epikurejskou filozofiou


          diela: Ódy, Satiry, Listy

1.7.
      Rímska literatúra – rečníctvo

1.7.1.
    Marcus Tullius Cicero


          106 – 43 pred n.l.


          -verejný činiteľ v starovekom Ríme, začínal počas Sullovej diktatúry, stal sa konzulom, pomáhal Caesarovi, a preto ho zavraždili Antóniovi vojaci


          s ním sa spája vznik rečníctva – s rétorikou spájal aj filozofiu


          diela: O Rečníkovi, O Štáte, O Zákonoch…

1.8.
      Antická literatúra – východisko pre ďalšie literárne obdobia

1.8.1.
    Námety pre ďalšie literárne obdobia


          ideály poplatné pre grécku i rímsku literatúru sa odrážajú v neskorších obdobiach nadväzujúcich na myšlienky antiky


          morálne a estetické princípy => všeobecne platné zásady pre každé literárne dielo neskôr


          problémy morálky a zásad – Antigona


          stredovek – v antike – korene cit. úcty k matke, k Bohu


          ponaučenia z Biblie – silné morálne zásady


          imitácia – napodobňovanie obsahu a formy najmä z Biblie a ant. literatúry


          transcendentálnosť – zmysel všetkého na svete sa určuje k vyššiemu poriadku


          synkretizmus – lyrickosť epiky a epika v lyrike


          humanizmus a renesancia – kalokagatia, viera v ľudské schopnosti, oslava človeka


          klasicizmus – viera v ľudský rozum – osvietenstvo – inšpirácia pre Voltaira, Rosseaua


          romantizmus – titanstvo – hrdinské ľudské skutky jednotlivcov, individualistov

1.8.2.
    Základ pre rozvíjanie literatúry – Inšpirácia autorov


          rímske divadlo sa vyvinulo do vyspelej podoby – práca s hercami, zbor


          hudobná komédia, pantomíma


          žánrové predlohy: epos, bájka, tragéda, komédia, fraška, cestopisy a historické spisy


          Vergílius: Georgicca =>Hollý: Selanky


          Plautus: Komédia o hrnci =>Moliére: Lakomec


          Plautus: Dvojčatá => Shakespeare


          Prometeus


          otázka umiestnenia človeka nielen v literatúre, ale v živote – spoločenské problémy a mravné princípy


          otázka moci, jej zneužitia: (večná téma)


          Kohout: Katyně; Orwell: 1984; Mňačko: Ako chutí moc; Solženicyn: Rakovina


          Euripides: Médea => prvé psychologické dielo v literatúre – analýza psychiky ženy


          vytváranie typov postáv ako nositeľov myšlienok autora – lakomec, žobrák, zaľúbený milenec, príživník, vojak, hrdina z prostého ľudu


          ustálené slovné spojenia


          Danajský dar: dar, ktorý prinesie utrpenie, bolesť, škodu


          Trójsky kôň: pasca, nepriateľova lesť


          Achillova päta: slabé miesto – vec, miesto, kvôli ktorému možno človeka zničiť


          Odysea: dlhá cesta


          jablko sváru: dôvod, pôvodca nezhody, príčina


          Ariadnina niť: východisko zo zložitej situácie


          Syzifovská práca: nekonečná, úmorná práca, zbytočná práca


          Oidipovský komplex: prehnaná závislosť syna od matky

1.8.3.
    Vznik nových žánrov, ktoré sa neskôr rozvíjali


          bájka – ako spôsob odovzdania morálneho ponaučenia – predlohy pre: La Fontaine, Záborský, Krylov


          dráma – komédia, tragédia, fraška


          elégia (žalospev) – rozvinuté v stredoveku

epos – základ dobrodružnej literatúry (Odysea)